Michaela Štítová

Média predstavujú verejnú formu komunikácie, ktorá smeruje od jedného informačného zdroja k veľkému množstvu prijímateľov. Ich základnou úlohou je zhromažďovanie, šírenie a odovzdávanie pravdivých informácií. Aká je však realita? 

V dnešnej dobe si spoločnosť už postupne začína uvedomovať fungovanie a manipuláciu médií. Avšak, nastoľuje sa otázka, či médiá reflektujú spoločnosť alebo spoločnosť reflektuje médiá?

Zoberme si napríklad televíziu. Divák často vníma televíziu ako určité normatívum, rozhoduje sa podľa nej, sám seba presviedča, že práve taký program chce vidieť, koná tak však len preto, že sa mu neponúka iná alternatíva. Na druhej strane televízie spoločnosť zväčša nerešpektujú, nejde im o predaj programov verejnosti, ale skôr o predávanie verejnosti reklamným zadávateľom a inzerentom. Biznis je biznis a televízie budú preto naháňať diváka za každú cenu, bez ohľadu na záujem verejnosti, bez ohľadu na to, že kazia a dehonestujú ľudská kultúru a morálku. Pritom sa televízne programy nieže nezlepšujú, ale naopak, vo všeobecnosti spejú k horšiemu. Reality šou, filmy plné násilia, sexu a hrubostí, akoby boli jediným verným a pravdivým  obrazom skutočnosti. Ich tvorcovia sa usilujú divákom prelepiť cez oči pásku a presvedčiť ich, že toto je ten ozajstný život, ktorý sa odohráva okolo vás, slušnosť už vlastne neexistuje, ak áno, tak len marginálne, my vám ponúkame správne a reálne videnie sveta. Televízna realita má svoj naplánovaný scenár, využíva sofistikovanú prácu s kamerou a so strihom, réžia si vyberie najvhodnejšie typy, vytvorí úrodnú pôdu na vyhrotenie napätia medzi účinkujúcimi, podsunie im alkohol, navodí konfliktnú situáciu. Zmysly aktérov sa dostávajú do nainscenovanej extázy, a ty, recipient, hľadaj v nich svoj predobraz; zabudni na všetko a na všetkých, ak si prišiel o prácu, ak ťa trápia existenčné starosti, sám si na vine, lebo sa nevieš spratať do kože. Ale nič to, veď sa pozri, ešte sú horší od teba. Ak ti nestačí „realita“, tak ti ponúkneme fikciu, film, obscénnosti, agresivitu, vraždenie. Buď rád, že si nespadol do rovnakej kaše.

Čo vedie televízne spoločnosti k výrobe takých programov? Predovšetkým niekoľko faktov: lacnejšie je produkovať prázdne programy plné násilia (avšak oveľa ziskovejšie) ako náročné diela, pri ich tvorbe netreba talent, druhotriedni, resp. neprofesionálni herci nežiadajú také vysoké honoráre, programy sa ľahšie predávajú na zahraničnom trhu, výroba násilia je žánrovo menej náročná ako výroba humorných scén, a napokon skutočnosť, že programy popretkávané hrubým násilím majú vyššiu sledovanosť.